adam005

K dielu Viktora E. Frankla „Napriek všetkému povedať životu áno“, ako aj k jeho konceptu logoterapie, som sa dopracoval celkom náhodne – cestou do talianskych Álp, čítajúc motivačnú knižku s úvahami o zmysle života podľa japonskej ľudovej filozofie Ikigai. Čo-to som už pochytil o psychoanalýze či humanistickej filozofii, ale liečba zmyslom – logom, mi bola donedávna úplne neznáma.

Autor pútavo vykresľuje jeho osobné strasti v koncentračnom tábore, i to, ako sloboda zvoliť morálne správne konanie dáva ľudskej existencii opodstatnenie aj v tých najhostilnejších podmienkach. Nešetrí pritom ani sebakritikou, nestavia seba samého do roly hlavného hrdinu či sprostredkovateľa mravných hodnôt, ale vyzdvihuje prostého človeka ochotného niesť kríž svojich trápení.

Za najzásadnejší pokladám objav, že ľudská psychika nezodpovedá rozšírenému Freudovmu obrazu – nie sme vo svojej podstate sebeckí a nehľadíme iba na naplnenie vlastných fyziologických a mentálnych potrieb. To, čo poskytuje našej duši uspokojenie v akejkoľvek chvíli, je možnosť vybrať si dobro i v ohrození života a schopnosť žiť v súlade s vlastným svedomím.

Z perspektívy mladého človeka je mi tiež sympatická idea, že svoje životné poslanie si nevyberáme, ani ho netvoríme a vonkoncom sa oň nemusíme krvopotne usilovať. Ono je totiž každému vopred dané a je našou úlohou, aby sme sa naň spytovali a každodenne ho poznávali. Samotná cesta k logu -zmyslu života, je tak studnicou nekonečnej útechy.

Domnievam sa, že tvorba Viktora Frankla kontrastuje s duchom súčasnej doby – nie je to egoizmus a konzum, ale pokora a ochota prijímať trápenie, ktorá skutočne oslobodzuje ľudskú dušu. V ére presýtenia šarlatánskymi rečami o dôležitosti sebavedomia a úspechu, tak radšej odporúčam siahnuť po slovách tohto všestranne nadaného, no skromného Viedenčana, ktorý potvrdzuje vierohodnosť diela, ktoré zanechal, svojou trpkou skúsenosťou.